26. december

Mäso a taniere na kôpke.
Dnes som spala u starej mamy, po obede, poumývali sme poháre v spenenej vode, nech sa lesknú, nech sú ako vzkriesené dámy v policiach, svietilo slnko a za oknom trúbilo auto.

Malý vidiek v malom meste, tým slnkom, tými sliepkami, čo sedeli v kurínoch.

Nakreslila by som bielu, veľa bielej a veľa svetla a vlasy umyté šampónom Gliss Kur, takú bielu akú vidno, keď ideme na aute od jednej starej mamy k tej druhej, ľudia sa prechádzajú a lyžiari nakupujú v supermarketoch, žeriav je opustený, sneh na horách staroružový, v tv braky, tak si radšej čítam a pozerám sa na odraz svojej tváre vo vianočných dekoráciách na stromčeku. Starý otec stojí na balkóne a fajčí, zapadá slnko, svetlá sa miešajú, radiátior hreje, sprosté reči o Vianociach v médiách.

Vykladám si nohy a nič, a svetielka.

21. december

Tento skrytý zápisník počúva, hlúposti, že svieti slnko a keď nie je sneh, tak aspoň 13 stupňov pod nulou a v okolí srieň a plamienok v petrolejovej lampe na schodoch.

Hrdlo bolí menej, intenzívne ho vypaľujem zeleným prípravkom Tantum verde a odmietam piecť koláče, kým mi to neprejde, radšej sedím v posteli a píšem poviedku.

A k tomu Tori Amos. A Feist.
A veľa radostí. A bábika od nejakých Francúzov z Bratislavy.

obrázok: haeshu

15. december

Mrzne, kúsky snehu na konároch kríkov s červenými plodmi, idúce vlaky, stanica plná lyžiarov, ich pestré vetrovky, prúžkovaná rukavica, čo mi spadla na zem.
Vonia automatová káva, káva s mliekom za 10.-, hlásia v správach, že v Smutnom sedle zasypala lavína niekoho, Smutné sedlo blízko, skoro nad našimi hlavami.

Blízko nástupíšť svieti stromček, strieborné pásiky a mama urobila skúšky, píše, že bude šampanské, Hubert de luxe, nesolené arašidy a film Stopy v snehu s Juliou Ormondovou,

hovoríme o živote, zapínam si mikinu a na chrbte by som chcela cítiť cudzie ruky a malú bolesť z malého tetovania, pod lavínou zomreli ľudia z tohto mesta a zdá sa, že to bude cítiť vo vzduchu, v dolinách, pod ťažkými konármi, teraz pred Vianocami,

plánujeme Silvester, noc v lese, tmavý, najtmavší, len drevo v chate a počaté dieťa v cudzom bruchu, nech sa aj ono raduje, nech pijeme biele víno a sklo nech sa leskne,
vtedy je radosť, keď sú rozhovory, keď je plnosť, sneh, ktorý sa topí na chrbte a náš pes s novým menom Husky to chce oblízať až do kosti.

Jesenné

Káčer, kačky, spia, nie je čas pre ne, pamätám si ako sme chodili po tom moste smerom z nemocnice, ruky nám ešte hnusne smrdeli z gumenných rukavíc a dezinfekčných prostriedkov, parilo sa nám z úst a mrzli vlasy, vtedy sme tam zastali, na moste, a sledovali kačky ako plávajú pomedzi ľadové kryhy a každý deň sme videli menej a menej krýh a prišiel február a marec a v máji jar, cibuľky kvetov v pôde, mali sme devätnásť a menej a teraz máme dvadsať a skoro dvadsaťjeden,

namiesto krýh sledujeme rieku a na nej drobné listy, stále tie kačky, sledujeme zmrznuté jablká, jeme pukance a aj brokolicu, železo, mrkvu z papierových sáčkov, využívame jeseň, jej divokosť, šarm, ten obzor, zmeny, prudké výkyvý nálad, sivé hmly, žltosť prírody ráno a o dvanástej je už svet plný pokusov o najviac červenú, zaráža a očisťuje,

zotmie sa rýchlo, idem ťa čakať až na začiatok toho sídliska, tam, kde sú domy a tmavý park, teraz večer svieti, dožlta, keď sa stmieva, taký, taký vtedy a ja si tam vždy nachvíľu sadnem a pozriem si obrázky, pozbieram okrúhle kamene a okrúhle gaštany.


19. október, sneženie aj, aj krása, obrázky,

:: two become one
:: confetti
:: a week of rain

pretlak najkrajšieho októbra v tomto storočí.

obrázok: simply photo

September

Septembrové dni, úplne špecifické, vystrčím hlavu z vody vo vani a cítim to cez okno, vo vzduchu, v záhrade a tie kvety sú iné, naše rozhovory a plány, plánovanie kto s kým, plánovanie ciest a rôzne druhy zeleniny do šalátov.

Teším sa na film, Ingmar Bergman.


.persona (1966)

Ráno vstávam a tí najmenší sa chystajú do školy, hovoria si : pozri, ako spí, nie je ako zajac?, obliekajú sa, vôňa antiperspirantov a niekedy fén v kúpeľni, niekedy rachot ich bicyklov pod oknami, ich sťažovanie sa, že prší, že by nemuselo, že by napríklad svietilo slnko a oni by na telesnej výchove cvičili na veľkom trávniku strečing.
Tak ako my, v areáli ich školy, keď sme tam ležali a s Petrou rátali tie vrany a tie biele vtáky, keď učiteľka bola priateľská a rozprávala o svojich psoch, o svojej maturite z fyziky a rôzne iné veci.

S dáždnikom pôjdem na trh, do knižnice, prečítať .týždeň, lady Diana na obálke, áno, áno.

Málo

Je svetlo a teplo, sedíš v lietadle, za malé more, za more a babka plakala a povedala ti, že tam nesmieš, že nie, lebo ťa zožerú žraloky.

A ty si mi to potom povedal. A bolo to podarené.

Ráno som klopkala topánkami po chodníku, teplé ráno, navoňané ženy v tielkach, vyfúkané vlasy, účesy, z ranných autobusov smerom do mesta, do práce, na nákupy, kdekoľvek. Mala som veľkú tašku, lietali lastovičky a v bytovke blízko starých rodičov niekto vysával, muž na bicykli, starý muž na bicykli, noviny a pivo desiatka v ruke.

Stará mama nabalí cukety a ja sa veziem tým vyťahom, maximálna hmotnosť 250 kg, vysoký balkón, topole, príchody a odchody autobusov, vlaky, stánok s kvetmi.

Veľmi dobré.

Pocítiť radosť

Včera som sa pozerala cez okno a videla som Kriváň, tenisové kurty, skackajúcu zelenú loptičku. Po siedmej, svrčky, septembrový pocit, koniec septembra, tráva inak, nebo inak.

Chcela som vstať a zabaliť si do tašky plavky a uterák, niečo, na čo si sadnem, nejakú deku a keď si trochu zaplávam v tej vode, vyjdem von a dlho budem sedieť na kamienkoch, zabalená v uteráku, prichádzajúca tma, čo sa zráža na hladine.

A bola by som ako Iris Murdochová a jej manžel, keď plávali pomedzi riasy v anglickom sladkovodnom rybníku.
Sedela by som na brehu a česala si vlasy.

Bicykel by bol v kríkoch alebo v poli, medzi pšenicou a nikto by mi ho neukradol.

Ale namiesto toho som do pohárov sypala popradskú kávu, zalievala ju vriacou vodou a roznášala koláčiky, kto si prosí, dáte si, káva alebo čaj?

Malé horiace sviečky, červené víno, chlipkali, vychutnávali.

Potom po vlastných smerom k starej mame, po ulici 3. februára, u starej mamy krémeš a citrónový čaj, stará mama rozprávala, počúvali sme, cítila som sa tučná a najedená, prišiel bratranec, ktorý zachvíľu odletí do Indie.

A ja som si to predstavovala, Indiu, korenie, chudobu, štvorhviezdičkový hotel.

Zaspala som v bielych perinách s jemným prúžkom. Snívalo sa mi o Chorvátsku, o krajinách, kde kedysi chodili španielske lode po koreniny a exotiku.

°

Dopísala som poviedka Penzión, aj umývačka už doumývala riad, je 01:26 ráno. Počujem len elektriku, nočný prúd a ventilátor.



Zaklopila som laptop a urobilo to : ťuk, umyla som si zuby, spať, spať, to predovšetkým.

Rozmýšľam nad životom. Nad rozhodnutiami.

Svieže

Hocijaké chvíle s hocijakými príbehmi. Nalievam si na hlavu šampón, voda vrie, šumí, počujem to, na tanieri vajcia natvrdo.

Čerstvé,
nedotknuté, svet, nechať sa ním pretiahnuť až do dna.



Tí malí nezbední si tu zabudli zubné kefky, Ania nohavice s volánmi, sú v Afrike, Tunisko, vrátia sa s exotickými slovami, s obrázkami, oni na nich, šantenie v bazéne, lesklé biele zuby, Ania s vrkôčikmi, Ania v bielom župane, jej brat s rôznymi pehami na nošteku.

S knihou Camilly Laurensovej pôjdem o desiatej na vlak, cestovať 40 minút, vystúpiť, prejsť cez park, robotníci, vrany, holuby, českí turisti s maximum batohmi, rozsypané Bon Pari cukríky na chodníku, roztápajú sa.

A ja si tam opäť vymyslím príbeh, sadnem si v kníhkupectve na gauč, vypijem vodu z fľašky a odpľujem si na trávu.

Lebo budem mať chuť, lebo sa mi zachce.

Ráno

O piatej si zalejem mliekom kávu, nie je to káva, je to len kúsok nescy a mlieko, na mlieku je smotana. Vychádza slnko a umyjem si vlasy, vytvorím si na vlasoch melónovú penu a vyjdem von, po uliciach, po cestách, dievča v prilbe na bicykli, záhradkári na bicykli, v ich taške termoska.

Žiara na ceste, na prachu, na topánkach,



je to ako pláž vravím si, blízko San Francisca, možno ako v Maine, majáky, šarkan a jeseň a leto a košík plný nealkoholického piva, multivitamínového džúsu a jabĺk.

Blízko je les a lúka s pokosenou trávou, koľajnice a záhrady,



kvety a červené ríbezle, čo sú kyslé a rada ich jem s cukrom a za plotom egreše, veľa egrešov, hrable a motyka, zelená hadica stočená do O.

Keď prídem, sadnem si do kuchyne a počúvam šúchanie sestriných chodidiel po podlahe.

Nezabudnúť.

Jedným dychom

Rozhodla som sa najesť, umyť v kúpeľni dlážku, zavesiť kľúče tam, kde je ich miesto. Bola som na pošte a v obchode, kúpiť korn chlieb a mlieko vo fľaške, dlho som také mlieko nevidela, pripomínalo mi Alpy, Heidi, tú rozprávku som si chodila čítať do knižnice a v knižnici bolo drevo a výkresy s obrázkami namaľovanými vodovými farbami, v knižnici boli panie, rozprávali nám o knihách a púšťali video, za oknami lietali holuby, počula som ich, áno počula.

Dnes prišli pohľadnice, z Francúzska a zo Spiša, chodia k nám správy, že sa stále niekto vydáva a žení, plánujú sa svadby a tu je veľa práca, konkrétne zajtra záhrada a na to sa celkom teším, na čistenie, na bylinky, na kvety, na listy z čerešní, na to, že to budem cítiť takto, takto ako na tomto obrázku,




.obrázok : Anna Wolf

že budem cítiť artičoky, papriku, červené paradajky na pizzi u susedov, že budú sem - tam škrípať brzdy a staré panie z tejto ulice budú zalamovať rukami, že ruže odkvitnú a rozkvitnú zase nové kvety, že si rezervujeme letenky do Londýna a v jeseni tam odletíme, že tam budem ležať v parku, na vykosenej tráve a v kabáte, vo vetrovke, s rozputsenými vlasmi a londýnske nebo bude iné, že sa mi bude páčiť a každý večer budem vyčerpaná a zaspím skoro, skôr, než sa vylúhuje Earl Grey v červenom hrnčeku Londoners.

Zistila som, že sa mi páčia električky, ich koľajnice, krakovské električky, fontána pri synagóge v štvrti Kazimierz, že sa mi páčia kočíky v centre, parkovanie blízko Visly, tráva, chlapec s dievčaťom hrajúci tenis.

Páči sa mi veľa vecí, pravdupovediac.

Tu a teraz

Jasno a teplo, teplo, včera vo vode, o pol ôsmej, zapadalo slnko, Poliaci sa fotili na vnútrozemskej kamienkovej pláži, predávali zmrzlinu, cukrovú vatu, plachetnica.

Zaspali sme. Po vločkách s mliekom a čokoládou, poliali sme kríky hadicou, voda striekala a v našej záhrade sa grilovalo mäso, zaspali sme po tom teple, opálilo nás dohneda.

Ráno sa zobudíme, jasno, teplo, láska, hory, ísť tam, kélimky z jogurtov, poviedka v PC, oranžová miska + špinavá lyžička.

Dáme si kávu, tofu a vyrazíme. Malinký trek, v autobuse čítať Sme ženy, o lete, čokoľvek, huby, les, ihličie, stretli sme Patríciu s krhlou, hovorila o Afrike, Tunisko, leto, leto, leto.

Nemám slov.

Teplo

Dala som si broskyňu, pokazila sa práčka, otvorili sme dvierka a vyliala sa voda. Kopy špinavého prádla zo skautského tábora, veľa vody, veľa prachu, mám unavené oči.

Píšem ako mater nejakých detí. Ako by som mala takú náplň : prať, žehliť, variť, upratovať. Nie, to tak nebude. Aj iné radosti, aj neporiadok doma, nech je radšej dobrodružstvo, radšej pľuzgiere na nohách.

Sedím medzi studenými stenami, nad hlavou vysoký strop a nechce sa mi vyjsť do tepla, chcem do fontány, do vody na nafukovačke, zaspať na nej a neutopiť sa, chcem piknikovať, takto,



chcem studený džús v matnom pohári, chcem toto sedenie a čítanie si, zaspávanie, teplo, teplo, teplo.

Sú tu krpci, čo teraz majú spať v mojej posteli, no nie a nie, cikajú, vymýšľajú, tešia sa, že budeme grilovať, že bude oheň a drevo, že bude zapadať slnko a vymyslia si nejaké hry, tie ich, a preto nemôžu teraz spať, nedá sa.

Tak rada by som bola dieťaťom v kočíku a pozerala sa na oblohu. A prebalili by ma a aj jesť by mi dali. Toľko toho.

Struky

Prišlo RSL, zbadala som ho, keď som mala na rukách žlté gumenné rukavice, roztrhla som obal a dnu bolo maličké, malé, možno záložka, urob s tým čokoľvek, dám tomu, kto tomu rozumie, kto sa bude tešiť, básničke Astmatický fúkač skla od Billena Nickersona.

Pri posteli mám hŕbku časopisov a kníh, chcem toho veľa prečítať, napísať, zatiaľ som tou, ktorá oberá zelenú fazuľku a ukladá ju do mrazničky, žehlím, pomáham organizovať oslavy, krst, svadba tu, malá postsvadobná hostina, lebo sa už zobrali, nikomu nepovedali, v osade na konci sveta, bez ľudí, len svedkovia, kňaz skaut a M, ktorý im zaspieval a zahral na gitare.

Počujem hudbu z filmu Gróf Monte Cristo, Marseille, lode, Valentína, Mercedes, neustále naháňanie spravodlivosti, pomsta, francúzsky park, nie je tak Gérard Depardieu?

Položila som nohy do trávy a takmer ma uštipla osa. Nebo je také, aké je, hoci by mohlo byť svetlejšie, vyžarovať viac energie. Ale to nič, dnes stačia aj tie struky zelenej fazuľky.

Pure!?

Rozprávajú sa o potápaní, Cyprus, aké je to, že aký tlak a aké bubliny. Zatvárajú sa mi oči, klipkajú, predstavujem si, že mám umelé riasy a červený rúž, červené nechty, červené lakované topánky, že sa tak oblečiem len pre teba. Aby si videl len mňa. Takto, keď ti exkluzívne navarím. Niečo grécke. Niečo pakistánske. Niečo ortodoxne tuzemské.

Hovoríš o lezení v horách, položím telefón na vidlicu (ktovie, či sa tomu ešte tak vraví, vidlica, vidlica, aj v salingerovských poviedkach ju nájdem), objímem si kolená a v tvojich ponožkách, čo sú mi veľké premýšľam a pozerám do tmy, 22:05, prečítal si knihu, držím si kolená a bojím sa o tvoj život a som s tým zmierená. Báť sa o teba, keď si v horách a ja nie som pri tebe, že by som ťa strážila, že by som ťa chránila, naivnosť, som silná, viem to, nevyzerám, viem to.

Skrčím sa pod paplón, hudba je nemecká, hudba, čo hrá a ty by si povedal, že som byzantské dievča, že to mám v sebe a ja vravím : nie a možno hej a nikdy nepovedz rodičom, kade sa to táraš, lebo ťa doma zamknú a nepustia ťa tam.

Krčím sa pod paplónom, zjem tvarohový koláč a píšem poviedku o žene horolezca, že sa bojí, že sa oblečie do jeho trekových outdoorových windstopper handier, oblečie sa, keď on lezie v Ázii, iný svet, iná farba pleti, iné oči, iné zvyky, fascinácia a ona sedí doma, pobehuje v tých handrách, v pondelok plače a v stredu mu fandí, plná radosti miluje toho muža a poviedka skončí v polovici, keď zo mňa vyprší strach o teba, teba, teba.

Rozprávajú sa o Ukrajine. Počúvam ich, slová, smiech, šalát v ich ústach. Počúvam a myslím na hory, čokoľvek tam, svište, krv, ktorá zostala na snehu po odtiahnutých mŕtvolách.

Nikdy sa ťa nepustím. Vieš to.

Prší

Pršalo, keď som sa zobudila, prší teraz. Oco si čistí zuby, strechy sú mokré, mama chcela, aby som oberala zelenú fazuľku, to nič, nič to, vôbec ma to nemrzí.

Keď prší je tma, pohybujem sa mokrou chôdzou po asfalte a chcem zaliezť do kaviarne v centre, objednať si šťavu z mrkvy, čo mi tá pani urobí priamo za pultom, priamo jej rukami, zmoknutá by som tam sedela, robila v šťave slamkou bubliny, čítala si .týždeň, Miau, Sylviu Plathovú a Bábätko.

Niečo z toho.

Teraz je ráno, prší. Predvčerom sme stopovali, boli sme na cestách,



.zapliecť si vrkôčiky, v Levočských vrchoch, málo ľudí, vojenské pásmo




.les, čo dýcha. Zelenou a konármi, myslím na stan a lásku, na české rozprávky

zastalo auto s holandskou značkou. Dôchodcovia, štýlová žena s náušnícami, matný dizajn, nemohla som hovoriť, len som sa pozerala na tie náušnice, sedela na omrvinách a počúvala, že sa im na Slovensku páči, pokoj, kúpili dom v dedine, kde je 5 domov, boli milí, prívetiví.

Prší, je najlepšie.

Biela

Listy biele. Bielka v očiach biele. Vôbec nie podnikavo a vôbec nie stručne križujem, ja neviem, možno Laurinskú ulicu, pohľad na dvoch malých židov, na čítajúceho starca, ktovie, možno ma chorú slezinu, ktovie, možno mu nič nie je.

Letné šaty v obchodoch. Zmrzlinové poháre a deťi, čo skáču do množstva farebných loptičiek. Chcem tomu všetkému porozumieť, chcem urobiť portrét, úplne ho stotožniť s týmto a dostať realitu do pomykova. Tých gélových mužov v krikľavých tričkách Lacoste, ich sprosté slová, ich prázdno až z toho puká duša.

Dnes vrcholila čistá. Ako je táto :



Výstrižok z novín. O knihe baskickej spisovateľky. Uložiť medzi veci, ktoré sa nikdy nestratia.

*pre Jankusemanku, myslieť na jazero a čajky, možno iné vtáky, pokosená tráva, ktorú hlupáci sypú do vody a Mišel možno niečo povie, ja neviem.

*pre teba, čo teraz spíš po dlhom lezení a prídeš, ku mne, na vlaku, čisté obliečky chystám, uterák pre teba, si nachvíľu mojím dieťaťom, tak to je, starať sa, s láskou.

Veľkosť S

.v polohe ležím relaxácia. Prečítala som si, že na bolesti hlavy je dobrá aj medovka lekárska. Aj čaj z bazy. V knižnici som prečítala. Tak som si tú knihu vzala, nech je mame dobre, nech nemá migrény, ale táto dnešná je z včerajšej kukurice. A z škótskej whisky. Jedlo. Jedlo.

V polohe ležím relaxácia. Cítim, čo čítam. Tak to má byť.

"Miesim cesto, slnko na dlaždiciach. Sedí v kočíku, cmúľa gumenej žirafe ňufák. Pospevujem si valčíky, hudbu z cirkusu a pasodoble; po kúskoch, z každej trochu, hmkám, alebo povzdychujem. Bláznim sa, tancujem mu, vybuchuje od smiechu, sleduje ma po celej kuchyni. Som kráľovná, najlepšia zo všetkých matiek, najkrajšia, najzábavnejšia, jeho mama, hviezda, veľká láska."

/Marie Darrieussecq : Bábätko/




.pohľadnice slnečníkov. A more. Upokojuje.

.pršalo a zmizlo to. V daždi je inak, tiene na podlahe, výskanie, lepí sa život, príliš. S mamou sme nakúpili na trhu. Paradajky, papriku, uhorky.

V parku je vysoká tráva, nijaké hojdačky. Keby bolo keby. Čúrajú tam chlapi, viditeľne, nepozerám sa im na vtákov, ale aj tak ich vidno. Akoby sa nimi chválili, ukazovali ich svetu.

Tráva sterilná? Lebo moč je sterilný?




.pešo po takýchto listoch. Alebo s deťmi v gumákoch a pršiplášťoch. Nech sa čľapkajú v mlákach, nech sú mokrí, lebo my ich večer okúpeme, nakŕmime ľahkostráviteľným, nech sú naše, nech sú.

Na Petrapavla sme chodili do pizzérie, aj oco mal z práce voľno a mama mala na sebe šaty a my sme mali sukne a Krpec bol ledvachodiaci a už nebol bábätko, bol dieťa milujúce koľajnice a vlaky, ísť k železnici tri krát do dňa a kývať vlakom. Stále iná sestra. Stále nové súpravy vozňov, iný rušňovodič.

Dnes koláč z jahôd a ríbezlí. Želatína. Perník od mamy. Potešil sa, Krpec, zbalil si veci a odišiel s kamarátmi na Kriváň. Podrástol. Umelec.




.dočervena. Načerveno. tak chutí. Obrázok o tom.



. maľoval a hrala hudba z Narnie. Má to tak rád.

.zajtra po diaľnici do hlavného mesta. Hľadať pekné. Dá sa to. Všade. Teším sa na to. Aj teraz. Že sa okúpem, že budem počuť televízor, z obývačky, ocovo chrápanie, to, keď šuchotajú noviny a mama to chce upratovať a oco jej vraví, veď to nechaj. A ona povie, že dobre. Že je to akurát.

May Flowers

05.30. Hučí práčka, škŕka mi v bruchu, obula som si ponožky, aby mi na studenej dlážke nezmodreli nohy.

Otvorila som okno a studený vzduch. Silná autorita prírody, akoby toto nebolo mesto, ale koliba v Západných Tatrách, potok, mokré maliny okolo, nešla by som od spacáka ďaleko, strach z medveďov.


.tu bol cukor. A v inom skle varešky a príbor. Niesla som to domov v papierovej taške a príbor štrngal na celý vlak. Krajina sa metala, ryba na suchu, pobozkala som ju, len tak naoko, veď pred ostatnými by sa to nepatrilo. Asi. May Flowers.

Minuloročný august a kemp. Stany a good food. Voľné duše, tak celkom.

Z Cypru sa vrátil vojak. Vravel, že má ma rád. Viem, že ako dieťa, že tak inak, celú noc sa mi snívalo o kolotočoch, ruské kolo, že som v parku kŕmila nejakú Alicu a mali sme doma paranoika, čo zlomil dvere a skoro nás pozabíjal.

Hlúposti tu ukladám. Poupratujem si na stole a prečítam článok z júnového Miau, čo som si kúpila pred skúškou z bulharčiny. V stánku pri Tescu, teplé parkovisko, 5.jún.

Mama mi v Škótsku kúpila denník. Summer. Taký bude. Teplé strany, vyhriate, až sa môžu upiecť ako kurča na víne. Takže

oslava slnka. Celebration.

Sneh môže byť

Okno v januári, raný január, ako stredovek, keď sa mu tak vraví, raný sneh, miznúci sneh, vraj cukor, prd, je to prášok, Ariel a kúsky trávy v ňom. Vtedy bolo tak, že bolo dobre. U Veroniky, v byte, vidiek, vracala som do záchodu, z pizze, z jedla, to je jedno.

A motýľ na okne, lebo sklo mu pristane. Lietať. Vyskočiť z okna. Poznať svoje možnosti, introvertnosť lesov, ihličie.



Mala som počítač a zaklopila som ho. A mala som v ústach lízatko a vo vlasoch štipec, taký na vlasy, nepáči sa mi to, skúšali sme si šaty a robili fotky, chcela som sa vyspať s celým svetom, s tým, čo mi rozumie, s tým malým, ale poriadne, manželsky, vyspať sa, pohladkať kravu a do sáčku odložiť psí trus. Prúd voľnosti, vlny, utekala by som okolo plátna a len fŕkala, krikľavé, popart, Jackson Pollock, impresionizmus zjemnený, akty a nevyzerať vyzývavo, sneh, čo nekláti, len padá, sneh na parapete, doknúť sa ho jazykom. Opel Astra odtlačí gumy do zasneženj pôdy, ošúpeš si banán, vezmeš ma tam, kde sa nebojím, tam, kde som takáto, byť takáto a nebáť sa, už nikdy, lebo je istota, Godistoty. Verím tomu.

***
Plakala by som v Sarajeve. Za dverami kaviarne, v ulici plnej smetí a možno nie a držať sarajevské ruže a piť moldavské víno a vedieť, že moldavčina je vlastne rumunčina v cyrilike. Lebo som slavistka a lingvistika mi nie je blízka. Lebo som umením a vášeň je umenie, predovšetkým literatúra, jej štekanie + vytie = sila, zážitok, bolesť, nemôžem nemilovať.

Sarajevo. Sarajevo.
Utriem ti plač?



Zásobovanie. Taká doprava, čo môže aj na pešie zóny. Biele rožky a grahamová hnedá. Mlieko vo fľašiach alebo škatuliach. Som zásobovaná niečím vnútorným, sila, ktorej neviem odolať, musím to vypustiť, upraviť to, dať tomu moju dušu. Písanie. Len to viem.

Dnes o snehu. Aby toho tepla nebolo priveľa.

Napríklad ráno

5.45 som vyšla vonku. Jeden vták spieval prekonávajúc sa. Že ho bolo počuť príliš. V kostole na mňa cez vitrínu svietilo slnko a ja som bola tá Lucia z Petra a Lucie. Aj portréty robím, ale také iné.



A je čerstvo. Teraz 7.27, sprchovanie, oholiť si nohy, čistý uterák na mokrých bublinách, otvoriť si okno a počuť ulicu ako sa preberá zo spánku, vyjde na priedomie a naťahuje sa, mačky.

Tu sa umývajú zuby, šumí voda, raňajky.

A už nič, aby som všetko stihla. Tak pekne. Tak milo. S rozkošným poskakovaním.

Slnečný kúpeľ, voda vo fľaške. Aby sme sa nedehydrovali.



Dobré ráno svet...

Tralala

Pukám, presilenosť. Ale to pominie, stratí sa a teraz chcem niečo

teplé, vôbec nie objavné, len bezpečné a objímajúce, teplé ako polievka, kolená si objímem, do trávy si ľahnúť a úplne srať na nejakú jazykovedu, na vedomosti, čo musím nadobudnúť, kým iní majú už voľno, balia sa do Prahy a píšu z Ameriky.

A v tráve by bola bazénová voda. Chlór a plávajúca tráva na hladine. Bázen, pozerať sa doň, trblieta sa voda, kúpalisko prázdne, byť tam vtedy, keď vypúšťajú vodu a kosia trávnik, zjesť tam len paradajku alebo kilo pomarančov.

A potom ísť domov a tušiť, že čoskoro si aj my zbalíme kufre. Spolu, kamkoľvek. Lebo pri tebe je dobre. A pracujeme s textom, s obrázkami, so životom a žijeme inak a nezaťažujem sa vecami, ktoré sú úplne sprosté, lebo nie sú podstatné. Ale niekedy to bolí, nemať rád také veci.
Teraz mimotextový priestor. Zamyslieť.

Teším sa na kofolu, ktorú vypijem 26. júna popoludní. Zbalím si kufor a chcem ísť pomalým krokom na vlak, po širokom chodníku, popri hlavnej ceste, klopkanie topánok, s tebou na vlak, jedno aký smer, aká krajina, aká zastávka uprostred divokej krajiny, len kvety a stromy, zaznamenať všetko.

A inovovať dušu. Boh v tom. Ľúbim.

Doots/Bodky

.práčka perie. tielka, nohavice, obliečky na periny.
.spánok na obzore.
.mešká IC, železničná stanica, túžba spať vo vlastnom, v mäkkom, s vyčistenými zubami.
.vypnutý televízor, už nijaký španielsky film s titulkami. Teenegerky+drogy.
.noc. Muškáty som vyložila na okná, poliala som ich, mama sa vráti, bude spokojná.
.prečítala som odkazy Hryhorija Skovorodu. Ľavobrežná Ukrajina. Prozápad. Syn kozáka.
.aromatherapy. na mne. biely čaj.
.prázdna izba. Krpci na stanovačke. Keby pršalo, majú pristavenú maringotku. Opečená slanina. Oheň a malá Terezka učiteľky Nadeždy. Stanujú, prázdna izba pre mňa.



.Spánok. Mini.

Svadby

Začala som sem písať a potom sa mi nepáčilo. Písanie o ružiach, blízkosť šiat s pruhmi pri ružiach, lupienky z ruží na chodníku, oblačno, dusný vzduch. Zmazala som to a teraz takto. S tyčinkami a čajom (fenikel) pri monitore.

Tak bolo, keď som išla do knižnice a ponáhľala som sa. Ruže. Pastel. Cukrová trstina. Cukrová vata. Kryštálový cukor. Šla som rýchlo, knihy boli ťažké a cestou samí ľudia, júnové tváre, tváre, tváre, pohľady v slnku a plachty nad terasami sa triasli, trepotali, lebo chcelo byť daždivo, aj zástery čašníčkam skoro odleteli, aj poháre s čapovanou kofolou za 4 Sk, aj zmrzlina, džús z pomaranča okolo nej, slamka. Dieťa to jedlo, dieťa v sandáloch, na stole knižka Smelý zajko v Afrike.

Radostné spomienky. Nič iné.



.obrázok o kvetoch. O lúke neďaleko našej ulice. O vlhkosti vzduchu, je skoro oceánsky, keď je jún a vôbec, svet je náchylný na búrky. Akékoľvek.

A v knižnici prišli za pani vnúčatá. S cumľou, s jogurtom, kolieska na kočíku hrkotali po dlažbe, mama vysoká, čierne tričko, letný strih.

No.

A je ticho. P+E = svadba. V júli, na ranči, uprostred lúky, pečené prasa o polnoci, lúčne rastliny ako výzdoba, ovocné koláče, torta, smotana, Evkine šaty.

Tak sme sa o tom bavili. A ja som sa učila. A pukne mi mozog. A chcem mať decko, nie jedno. A chcem sa s nimi hrať. Na levy, v zoologickej záhrade priamo, chcem im kupovať šaty, chcem ich kúpať, nafukovacie hračky, pena, bude pršať, keď sa bude kúpať, po lezení sa bude kúpať, po galériách, kde budú s nami chodiť, pozerať si tam knižky, pobehovať, pokrikovať, až nás vyhodia. Londýnske galérie. Parky, kde sú trávniky pre lopty našich detí. Môžem ich tam prebaliť. Rozprestrieť deku a položiť ich tam nahé. To najmenšie, hej, nech si rozcvičí posratú riť (zadoček).

Londýn, letenky, akcia, predĺžený víkend. Deti, láska, pre ne matka úplná.
Lenže bližšie je ich plodenie.

Na to sa teraz predovšetkým teším.

A na našu svadbu. Na moje šaty. Na svadobné oznámenia, ktoré spolu vytvoríme, naše, teším sa na jedlo, zelenina, ovocie a absencia alkoholu, možno len víno, napríklad portské, na sandálky alebo baleríny na mojich nohách, na gotický alebo drevený kostol, na fotky, nijaké kamery, na to prisahám pred Bohom, na ten sľub.

Najviac sa teším na kvety. Lebo vtedy ich človek dostane veľa. Určite. A ešte keď to tým hosťom zdôrazníme...

A bodka.

On Beauty

Púšťam si Zbigniewa Preisnera a viem, že to bude dobré.

Obchádzajú nás mraky, búrka, smršť, konáre na zemi a keby boli rozkvitnuté, slivka, hrušky, spravili by sme si bunker, medzi bielymi kvetmi, mokré konáre, knižky, Sylvia Plathová.

Dnes sa mi podarilo vstať o siedmej, napriek tomu, že som do noci trčala mimo postele, v ponožkách a v nohaviciach, vysúkané rifle, utierka v ruke, utierka na riad a potom utierka odložená.

Kvety pani Dallowayovej, nedeľa tento týždeň, stála som u maliara v Starej Ľubovni, miešal gebuzinu na papier henmejd a ty si s ním hovoril, impresionistické farby, ženy, posteľ, dlážka, pod sklom šperky, maliar v bielom, milý, mini galéria a potom po daždi do vášho bytu na obed a

po obede pani Dallowayová a tie jej kecy a mne sa chce spať a mne sa zatvárajú oči a film je mimoriadny a ja to viem, nech je tak, nech je to takto.

Celý deň sa učím,



v deke, všelijaký čaj, lebo z café bolí hlava, trasie mi ňou, tak pijem čaj a odpisujem na maily a predstavujem si leto, listy v červenej obálke, ktorú vyzdobím, zaplním ju fotkami a pošlem

ja neviem kam, kam sa bude dať, k Rímu, k vtáctvu, k Belfastu, na loďku, na lezeckú stenu, k príbehom.

A vyšla som na trávu, včera, zelená a taká, koktailová, hračky detí, kolibrík, sasanka a pes, čo vrtí chvostom.

Temperament, farby, zaznamenať.

Sladký džúsik v poháriku

Pršalo,

po troške, literatúra, poskladať ponožky, paplóny ako čerešňové stromy, tak voňajú. Mama a oco ako ornitológovia v Škótsku, len tak, hra, predstaviť si (čokoľvek a) more, čajky, majáky, vystreliť dáždniky, lebo môže pršať, lov rýb a moje hladké stehná, gumáky nad kolená, lepkavé vlasy, pršiplášť.

Škótsko s tebou, šité na mieru, bonus pre teba a mňa, ráno v dome s drevenou dlážkou, záclony po zem, smotanová farba, vrieskajú vtáky. Vtedy je to nežné, tak si povieš.

Ticho, preplnené mláky a naše mačky lepkavé od vody, lebo nestihli vbehnúť do košíka, zamočili si labky, asociácia, Truman Capote, New York, Holly Golightlyová.

Svetlo v záclonách, idea jednoty.



.dnes, keď som poliala muškáty, našla na okne včelu a vybrala poštu.
Chcela som obrázok. Poem.


V daždi je sneh, z kvetov bazy, lebo rozkvitla, prosto odkvitá a klesá k tráve, zelená ako stena v našom wc, zelená ako slamka v ríbezľovom sirupe, polia uprostred júna, žito a pšenica, pohľadnica z Rio de Janeira.

Bosé kroky nahých nôh. Na dlážke, modré kvety popadané na nej, etno váza, váza retro. Krpatá v pyžame, oddych, Najstaršia v tielku čiernom, v tielku pružnom, hrnček a čaj a green nie a nie Nestea chladený, lebo v záhrade bylinky, mäta a medovka a materina dúška a záhrada plná citrusov, žltá, citrón, medovka vonia citrónom,

lemon life.

A treba si zapamätať veľa vecí. Zo všetkého. Z lásky, z padnutia, z chuti keksíka BeBe Dobré ráno namočeného v mlieku.