Tralala

Pukám, presilenosť. Ale to pominie, stratí sa a teraz chcem niečo

teplé, vôbec nie objavné, len bezpečné a objímajúce, teplé ako polievka, kolená si objímem, do trávy si ľahnúť a úplne srať na nejakú jazykovedu, na vedomosti, čo musím nadobudnúť, kým iní majú už voľno, balia sa do Prahy a píšu z Ameriky.

A v tráve by bola bazénová voda. Chlór a plávajúca tráva na hladine. Bázen, pozerať sa doň, trblieta sa voda, kúpalisko prázdne, byť tam vtedy, keď vypúšťajú vodu a kosia trávnik, zjesť tam len paradajku alebo kilo pomarančov.

A potom ísť domov a tušiť, že čoskoro si aj my zbalíme kufre. Spolu, kamkoľvek. Lebo pri tebe je dobre. A pracujeme s textom, s obrázkami, so životom a žijeme inak a nezaťažujem sa vecami, ktoré sú úplne sprosté, lebo nie sú podstatné. Ale niekedy to bolí, nemať rád také veci.
Teraz mimotextový priestor. Zamyslieť.

Teším sa na kofolu, ktorú vypijem 26. júna popoludní. Zbalím si kufor a chcem ísť pomalým krokom na vlak, po širokom chodníku, popri hlavnej ceste, klopkanie topánok, s tebou na vlak, jedno aký smer, aká krajina, aká zastávka uprostred divokej krajiny, len kvety a stromy, zaznamenať všetko.

A inovovať dušu. Boh v tom. Ľúbim.