°

Dopísala som poviedka Penzión, aj umývačka už doumývala riad, je 01:26 ráno. Počujem len elektriku, nočný prúd a ventilátor.



Zaklopila som laptop a urobilo to : ťuk, umyla som si zuby, spať, spať, to predovšetkým.

Rozmýšľam nad životom. Nad rozhodnutiami.

Svieže

Hocijaké chvíle s hocijakými príbehmi. Nalievam si na hlavu šampón, voda vrie, šumí, počujem to, na tanieri vajcia natvrdo.

Čerstvé,
nedotknuté, svet, nechať sa ním pretiahnuť až do dna.



Tí malí nezbední si tu zabudli zubné kefky, Ania nohavice s volánmi, sú v Afrike, Tunisko, vrátia sa s exotickými slovami, s obrázkami, oni na nich, šantenie v bazéne, lesklé biele zuby, Ania s vrkôčikmi, Ania v bielom župane, jej brat s rôznymi pehami na nošteku.

S knihou Camilly Laurensovej pôjdem o desiatej na vlak, cestovať 40 minút, vystúpiť, prejsť cez park, robotníci, vrany, holuby, českí turisti s maximum batohmi, rozsypané Bon Pari cukríky na chodníku, roztápajú sa.

A ja si tam opäť vymyslím príbeh, sadnem si v kníhkupectve na gauč, vypijem vodu z fľašky a odpľujem si na trávu.

Lebo budem mať chuť, lebo sa mi zachce.

Ráno

O piatej si zalejem mliekom kávu, nie je to káva, je to len kúsok nescy a mlieko, na mlieku je smotana. Vychádza slnko a umyjem si vlasy, vytvorím si na vlasoch melónovú penu a vyjdem von, po uliciach, po cestách, dievča v prilbe na bicykli, záhradkári na bicykli, v ich taške termoska.

Žiara na ceste, na prachu, na topánkach,



je to ako pláž vravím si, blízko San Francisca, možno ako v Maine, majáky, šarkan a jeseň a leto a košík plný nealkoholického piva, multivitamínového džúsu a jabĺk.

Blízko je les a lúka s pokosenou trávou, koľajnice a záhrady,



kvety a červené ríbezle, čo sú kyslé a rada ich jem s cukrom a za plotom egreše, veľa egrešov, hrable a motyka, zelená hadica stočená do O.

Keď prídem, sadnem si do kuchyne a počúvam šúchanie sestriných chodidiel po podlahe.

Nezabudnúť.

Jedným dychom

Rozhodla som sa najesť, umyť v kúpeľni dlážku, zavesiť kľúče tam, kde je ich miesto. Bola som na pošte a v obchode, kúpiť korn chlieb a mlieko vo fľaške, dlho som také mlieko nevidela, pripomínalo mi Alpy, Heidi, tú rozprávku som si chodila čítať do knižnice a v knižnici bolo drevo a výkresy s obrázkami namaľovanými vodovými farbami, v knižnici boli panie, rozprávali nám o knihách a púšťali video, za oknami lietali holuby, počula som ich, áno počula.

Dnes prišli pohľadnice, z Francúzska a zo Spiša, chodia k nám správy, že sa stále niekto vydáva a žení, plánujú sa svadby a tu je veľa práca, konkrétne zajtra záhrada a na to sa celkom teším, na čistenie, na bylinky, na kvety, na listy z čerešní, na to, že to budem cítiť takto, takto ako na tomto obrázku,




.obrázok : Anna Wolf

že budem cítiť artičoky, papriku, červené paradajky na pizzi u susedov, že budú sem - tam škrípať brzdy a staré panie z tejto ulice budú zalamovať rukami, že ruže odkvitnú a rozkvitnú zase nové kvety, že si rezervujeme letenky do Londýna a v jeseni tam odletíme, že tam budem ležať v parku, na vykosenej tráve a v kabáte, vo vetrovke, s rozputsenými vlasmi a londýnske nebo bude iné, že sa mi bude páčiť a každý večer budem vyčerpaná a zaspím skoro, skôr, než sa vylúhuje Earl Grey v červenom hrnčeku Londoners.

Zistila som, že sa mi páčia električky, ich koľajnice, krakovské električky, fontána pri synagóge v štvrti Kazimierz, že sa mi páčia kočíky v centre, parkovanie blízko Visly, tráva, chlapec s dievčaťom hrajúci tenis.

Páči sa mi veľa vecí, pravdupovediac.

Tu a teraz

Jasno a teplo, teplo, včera vo vode, o pol ôsmej, zapadalo slnko, Poliaci sa fotili na vnútrozemskej kamienkovej pláži, predávali zmrzlinu, cukrovú vatu, plachetnica.

Zaspali sme. Po vločkách s mliekom a čokoládou, poliali sme kríky hadicou, voda striekala a v našej záhrade sa grilovalo mäso, zaspali sme po tom teple, opálilo nás dohneda.

Ráno sa zobudíme, jasno, teplo, láska, hory, ísť tam, kélimky z jogurtov, poviedka v PC, oranžová miska + špinavá lyžička.

Dáme si kávu, tofu a vyrazíme. Malinký trek, v autobuse čítať Sme ženy, o lete, čokoľvek, huby, les, ihličie, stretli sme Patríciu s krhlou, hovorila o Afrike, Tunisko, leto, leto, leto.

Nemám slov.

Teplo

Dala som si broskyňu, pokazila sa práčka, otvorili sme dvierka a vyliala sa voda. Kopy špinavého prádla zo skautského tábora, veľa vody, veľa prachu, mám unavené oči.

Píšem ako mater nejakých detí. Ako by som mala takú náplň : prať, žehliť, variť, upratovať. Nie, to tak nebude. Aj iné radosti, aj neporiadok doma, nech je radšej dobrodružstvo, radšej pľuzgiere na nohách.

Sedím medzi studenými stenami, nad hlavou vysoký strop a nechce sa mi vyjsť do tepla, chcem do fontány, do vody na nafukovačke, zaspať na nej a neutopiť sa, chcem piknikovať, takto,



chcem studený džús v matnom pohári, chcem toto sedenie a čítanie si, zaspávanie, teplo, teplo, teplo.

Sú tu krpci, čo teraz majú spať v mojej posteli, no nie a nie, cikajú, vymýšľajú, tešia sa, že budeme grilovať, že bude oheň a drevo, že bude zapadať slnko a vymyslia si nejaké hry, tie ich, a preto nemôžu teraz spať, nedá sa.

Tak rada by som bola dieťaťom v kočíku a pozerala sa na oblohu. A prebalili by ma a aj jesť by mi dali. Toľko toho.

Struky

Prišlo RSL, zbadala som ho, keď som mala na rukách žlté gumenné rukavice, roztrhla som obal a dnu bolo maličké, malé, možno záložka, urob s tým čokoľvek, dám tomu, kto tomu rozumie, kto sa bude tešiť, básničke Astmatický fúkač skla od Billena Nickersona.

Pri posteli mám hŕbku časopisov a kníh, chcem toho veľa prečítať, napísať, zatiaľ som tou, ktorá oberá zelenú fazuľku a ukladá ju do mrazničky, žehlím, pomáham organizovať oslavy, krst, svadba tu, malá postsvadobná hostina, lebo sa už zobrali, nikomu nepovedali, v osade na konci sveta, bez ľudí, len svedkovia, kňaz skaut a M, ktorý im zaspieval a zahral na gitare.

Počujem hudbu z filmu Gróf Monte Cristo, Marseille, lode, Valentína, Mercedes, neustále naháňanie spravodlivosti, pomsta, francúzsky park, nie je tak Gérard Depardieu?

Položila som nohy do trávy a takmer ma uštipla osa. Nebo je také, aké je, hoci by mohlo byť svetlejšie, vyžarovať viac energie. Ale to nič, dnes stačia aj tie struky zelenej fazuľky.

Pure!?

Rozprávajú sa o potápaní, Cyprus, aké je to, že aký tlak a aké bubliny. Zatvárajú sa mi oči, klipkajú, predstavujem si, že mám umelé riasy a červený rúž, červené nechty, červené lakované topánky, že sa tak oblečiem len pre teba. Aby si videl len mňa. Takto, keď ti exkluzívne navarím. Niečo grécke. Niečo pakistánske. Niečo ortodoxne tuzemské.

Hovoríš o lezení v horách, položím telefón na vidlicu (ktovie, či sa tomu ešte tak vraví, vidlica, vidlica, aj v salingerovských poviedkach ju nájdem), objímem si kolená a v tvojich ponožkách, čo sú mi veľké premýšľam a pozerám do tmy, 22:05, prečítal si knihu, držím si kolená a bojím sa o tvoj život a som s tým zmierená. Báť sa o teba, keď si v horách a ja nie som pri tebe, že by som ťa strážila, že by som ťa chránila, naivnosť, som silná, viem to, nevyzerám, viem to.

Skrčím sa pod paplón, hudba je nemecká, hudba, čo hrá a ty by si povedal, že som byzantské dievča, že to mám v sebe a ja vravím : nie a možno hej a nikdy nepovedz rodičom, kade sa to táraš, lebo ťa doma zamknú a nepustia ťa tam.

Krčím sa pod paplónom, zjem tvarohový koláč a píšem poviedku o žene horolezca, že sa bojí, že sa oblečie do jeho trekových outdoorových windstopper handier, oblečie sa, keď on lezie v Ázii, iný svet, iná farba pleti, iné oči, iné zvyky, fascinácia a ona sedí doma, pobehuje v tých handrách, v pondelok plače a v stredu mu fandí, plná radosti miluje toho muža a poviedka skončí v polovici, keď zo mňa vyprší strach o teba, teba, teba.

Rozprávajú sa o Ukrajine. Počúvam ich, slová, smiech, šalát v ich ústach. Počúvam a myslím na hory, čokoľvek tam, svište, krv, ktorá zostala na snehu po odtiahnutých mŕtvolách.

Nikdy sa ťa nepustím. Vieš to.

Prší

Pršalo, keď som sa zobudila, prší teraz. Oco si čistí zuby, strechy sú mokré, mama chcela, aby som oberala zelenú fazuľku, to nič, nič to, vôbec ma to nemrzí.

Keď prší je tma, pohybujem sa mokrou chôdzou po asfalte a chcem zaliezť do kaviarne v centre, objednať si šťavu z mrkvy, čo mi tá pani urobí priamo za pultom, priamo jej rukami, zmoknutá by som tam sedela, robila v šťave slamkou bubliny, čítala si .týždeň, Miau, Sylviu Plathovú a Bábätko.

Niečo z toho.

Teraz je ráno, prší. Predvčerom sme stopovali, boli sme na cestách,



.zapliecť si vrkôčiky, v Levočských vrchoch, málo ľudí, vojenské pásmo




.les, čo dýcha. Zelenou a konármi, myslím na stan a lásku, na české rozprávky

zastalo auto s holandskou značkou. Dôchodcovia, štýlová žena s náušnícami, matný dizajn, nemohla som hovoriť, len som sa pozerala na tie náušnice, sedela na omrvinách a počúvala, že sa im na Slovensku páči, pokoj, kúpili dom v dedine, kde je 5 domov, boli milí, prívetiví.

Prší, je najlepšie.