Sneh môže byť

Okno v januári, raný január, ako stredovek, keď sa mu tak vraví, raný sneh, miznúci sneh, vraj cukor, prd, je to prášok, Ariel a kúsky trávy v ňom. Vtedy bolo tak, že bolo dobre. U Veroniky, v byte, vidiek, vracala som do záchodu, z pizze, z jedla, to je jedno.

A motýľ na okne, lebo sklo mu pristane. Lietať. Vyskočiť z okna. Poznať svoje možnosti, introvertnosť lesov, ihličie.



Mala som počítač a zaklopila som ho. A mala som v ústach lízatko a vo vlasoch štipec, taký na vlasy, nepáči sa mi to, skúšali sme si šaty a robili fotky, chcela som sa vyspať s celým svetom, s tým, čo mi rozumie, s tým malým, ale poriadne, manželsky, vyspať sa, pohladkať kravu a do sáčku odložiť psí trus. Prúd voľnosti, vlny, utekala by som okolo plátna a len fŕkala, krikľavé, popart, Jackson Pollock, impresionizmus zjemnený, akty a nevyzerať vyzývavo, sneh, čo nekláti, len padá, sneh na parapete, doknúť sa ho jazykom. Opel Astra odtlačí gumy do zasneženj pôdy, ošúpeš si banán, vezmeš ma tam, kde sa nebojím, tam, kde som takáto, byť takáto a nebáť sa, už nikdy, lebo je istota, Godistoty. Verím tomu.

***
Plakala by som v Sarajeve. Za dverami kaviarne, v ulici plnej smetí a možno nie a držať sarajevské ruže a piť moldavské víno a vedieť, že moldavčina je vlastne rumunčina v cyrilike. Lebo som slavistka a lingvistika mi nie je blízka. Lebo som umením a vášeň je umenie, predovšetkým literatúra, jej štekanie + vytie = sila, zážitok, bolesť, nemôžem nemilovať.

Sarajevo. Sarajevo.
Utriem ti plač?



Zásobovanie. Taká doprava, čo môže aj na pešie zóny. Biele rožky a grahamová hnedá. Mlieko vo fľašiach alebo škatuliach. Som zásobovaná niečím vnútorným, sila, ktorej neviem odolať, musím to vypustiť, upraviť to, dať tomu moju dušu. Písanie. Len to viem.

Dnes o snehu. Aby toho tepla nebolo priveľa.