Pure!?

Rozprávajú sa o potápaní, Cyprus, aké je to, že aký tlak a aké bubliny. Zatvárajú sa mi oči, klipkajú, predstavujem si, že mám umelé riasy a červený rúž, červené nechty, červené lakované topánky, že sa tak oblečiem len pre teba. Aby si videl len mňa. Takto, keď ti exkluzívne navarím. Niečo grécke. Niečo pakistánske. Niečo ortodoxne tuzemské.

Hovoríš o lezení v horách, položím telefón na vidlicu (ktovie, či sa tomu ešte tak vraví, vidlica, vidlica, aj v salingerovských poviedkach ju nájdem), objímem si kolená a v tvojich ponožkách, čo sú mi veľké premýšľam a pozerám do tmy, 22:05, prečítal si knihu, držím si kolená a bojím sa o tvoj život a som s tým zmierená. Báť sa o teba, keď si v horách a ja nie som pri tebe, že by som ťa strážila, že by som ťa chránila, naivnosť, som silná, viem to, nevyzerám, viem to.

Skrčím sa pod paplón, hudba je nemecká, hudba, čo hrá a ty by si povedal, že som byzantské dievča, že to mám v sebe a ja vravím : nie a možno hej a nikdy nepovedz rodičom, kade sa to táraš, lebo ťa doma zamknú a nepustia ťa tam.

Krčím sa pod paplónom, zjem tvarohový koláč a píšem poviedku o žene horolezca, že sa bojí, že sa oblečie do jeho trekových outdoorových windstopper handier, oblečie sa, keď on lezie v Ázii, iný svet, iná farba pleti, iné oči, iné zvyky, fascinácia a ona sedí doma, pobehuje v tých handrách, v pondelok plače a v stredu mu fandí, plná radosti miluje toho muža a poviedka skončí v polovici, keď zo mňa vyprší strach o teba, teba, teba.

Rozprávajú sa o Ukrajine. Počúvam ich, slová, smiech, šalát v ich ústach. Počúvam a myslím na hory, čokoľvek tam, svište, krv, ktorá zostala na snehu po odtiahnutých mŕtvolách.

Nikdy sa ťa nepustím. Vieš to.