Svadby

Začala som sem písať a potom sa mi nepáčilo. Písanie o ružiach, blízkosť šiat s pruhmi pri ružiach, lupienky z ruží na chodníku, oblačno, dusný vzduch. Zmazala som to a teraz takto. S tyčinkami a čajom (fenikel) pri monitore.

Tak bolo, keď som išla do knižnice a ponáhľala som sa. Ruže. Pastel. Cukrová trstina. Cukrová vata. Kryštálový cukor. Šla som rýchlo, knihy boli ťažké a cestou samí ľudia, júnové tváre, tváre, tváre, pohľady v slnku a plachty nad terasami sa triasli, trepotali, lebo chcelo byť daždivo, aj zástery čašníčkam skoro odleteli, aj poháre s čapovanou kofolou za 4 Sk, aj zmrzlina, džús z pomaranča okolo nej, slamka. Dieťa to jedlo, dieťa v sandáloch, na stole knižka Smelý zajko v Afrike.

Radostné spomienky. Nič iné.



.obrázok o kvetoch. O lúke neďaleko našej ulice. O vlhkosti vzduchu, je skoro oceánsky, keď je jún a vôbec, svet je náchylný na búrky. Akékoľvek.

A v knižnici prišli za pani vnúčatá. S cumľou, s jogurtom, kolieska na kočíku hrkotali po dlažbe, mama vysoká, čierne tričko, letný strih.

No.

A je ticho. P+E = svadba. V júli, na ranči, uprostred lúky, pečené prasa o polnoci, lúčne rastliny ako výzdoba, ovocné koláče, torta, smotana, Evkine šaty.

Tak sme sa o tom bavili. A ja som sa učila. A pukne mi mozog. A chcem mať decko, nie jedno. A chcem sa s nimi hrať. Na levy, v zoologickej záhrade priamo, chcem im kupovať šaty, chcem ich kúpať, nafukovacie hračky, pena, bude pršať, keď sa bude kúpať, po lezení sa bude kúpať, po galériách, kde budú s nami chodiť, pozerať si tam knižky, pobehovať, pokrikovať, až nás vyhodia. Londýnske galérie. Parky, kde sú trávniky pre lopty našich detí. Môžem ich tam prebaliť. Rozprestrieť deku a položiť ich tam nahé. To najmenšie, hej, nech si rozcvičí posratú riť (zadoček).

Londýn, letenky, akcia, predĺžený víkend. Deti, láska, pre ne matka úplná.
Lenže bližšie je ich plodenie.

Na to sa teraz predovšetkým teším.

A na našu svadbu. Na moje šaty. Na svadobné oznámenia, ktoré spolu vytvoríme, naše, teším sa na jedlo, zelenina, ovocie a absencia alkoholu, možno len víno, napríklad portské, na sandálky alebo baleríny na mojich nohách, na gotický alebo drevený kostol, na fotky, nijaké kamery, na to prisahám pred Bohom, na ten sľub.

Najviac sa teším na kvety. Lebo vtedy ich človek dostane veľa. Určite. A ešte keď to tým hosťom zdôrazníme...

A bodka.