Pocítiť radosť

Včera som sa pozerala cez okno a videla som Kriváň, tenisové kurty, skackajúcu zelenú loptičku. Po siedmej, svrčky, septembrový pocit, koniec septembra, tráva inak, nebo inak.

Chcela som vstať a zabaliť si do tašky plavky a uterák, niečo, na čo si sadnem, nejakú deku a keď si trochu zaplávam v tej vode, vyjdem von a dlho budem sedieť na kamienkoch, zabalená v uteráku, prichádzajúca tma, čo sa zráža na hladine.

A bola by som ako Iris Murdochová a jej manžel, keď plávali pomedzi riasy v anglickom sladkovodnom rybníku.
Sedela by som na brehu a česala si vlasy.

Bicykel by bol v kríkoch alebo v poli, medzi pšenicou a nikto by mi ho neukradol.

Ale namiesto toho som do pohárov sypala popradskú kávu, zalievala ju vriacou vodou a roznášala koláčiky, kto si prosí, dáte si, káva alebo čaj?

Malé horiace sviečky, červené víno, chlipkali, vychutnávali.

Potom po vlastných smerom k starej mame, po ulici 3. februára, u starej mamy krémeš a citrónový čaj, stará mama rozprávala, počúvali sme, cítila som sa tučná a najedená, prišiel bratranec, ktorý zachvíľu odletí do Indie.

A ja som si to predstavovala, Indiu, korenie, chudobu, štvorhviezdičkový hotel.

Zaspala som v bielych perinách s jemným prúžkom. Snívalo sa mi o Chorvátsku, o krajinách, kde kedysi chodili španielske lode po koreniny a exotiku.